V každej rodine to vrie... láskou, ale aj situáciami, ktoré prináša sám život.
Rodina je ako klbko. Klbko zviazané láskou, zväčšujúce sa s pribúdajúcimi spoločnými rokmi, prežitými udalosťami, skrývajúce malé či väčšie tajomstvá, bolesti a prehry. Rovnako to platí pre rodinu Sáry a Vlada. Ich klbko je veľké, pretože majú štyri dospelé deti a večne sa u nich čosi deje.
No čo ak sa klbko naruší? Čo potom?
„Neviem si predstaviť, že Jakub bude doma.“
„Ani ja.“
„Vlastne som z toho trocha vydesený. Je normálne, aby mal rodič takéto pocity?“
„Myslím, že úplne normálne,“ uistí ho Sára. „Jakub je dospelý a roky žil mimo domu. Takže je jasné, že sa toho obávame...“
„Ale teším sa naňho.“
„Aj ja. Lenže... tentoraz po týždni neodíde.“
„Možno už ani nevie, ako to u nás chodí... bude si musieť zvyknúť.“
„Či skôr my.“ Sára je v tomto oveľa triezvejšia. Deti jednoducho očakávajú, že rodičia sa im prispôsobia. Fungovalo to tak od ich narodenia, prečo by sa malo teraz čosi meniť? Sáre však v okamihu napadne, že keď to platilo skoro tri desaťročia, stačilo.
Na rade sú oni dvaja.