Nedávno sa mi dostala do rúk milá prvotina spisovateľky Dany S. Brezovskej Rozlúčka s (ne)slobodou a tak sa mi to zapáčilo, že som sa hneď rozhodol pre niečo podobné, ale z pera, mnohými knihami overenej autorky Táni Keleovej-Vasilkovej. 

 

Julinkina pekáreň je príbeh o tom, k čomu sa dočítate až na konci knihy. Inak by sa dalo "technicky" povedať, že je to prepis "myslenia" jednej slobodnej ženy v strednom veku, ktorá hľadá svoj životný cieľ. Tým cieľom sa stáva jej miesto v spoločnosti, presnejšie v rodine, kde by mohla byť úžitočná. Byť užitočnou pre druhých, blízkych, to je to, čo jej v živote chýba, ale ešte o tom nevie. Vôbec pri tom neprekáža, že je to príbeh ženy, lebo svoje miesto v živote hľadáme všetci. Každý inak, ale tak je náš svet zaujímavejší. 

 

Rád by som tu, ako mám vo zvyku, vypísal nejaké univerzálne myšlienky z práve dočítanej knihy, ale tie tam hádam ani nie sú. Prosté pravdy zo života plynú akosi globálne z prečítaného. Ale predsa som sa nad niektorými názormi pozastavil. Napríklad, keď idú tri kamarátky na lyžovanie do Rakúska, hovoria si, že aj na Slovensku sa dá, ale u nás sú vraj služby neporovnateľne slabšie. Kto pozná "zahraničie", vie a môže porovnávať, ale...

 

To neustále porovnávanie dobrého vonku a zlého doma, keď sa naše "dobrá" strácajú v nedohľadne sa mi nepáči. Netýka sa to tejto knihy, len tá jedna zmienka mi túto našu "porovnávaciu" mediálnu vlastnosť pripomenula. Na Slovensku máme totiž skoro všetko, čo v Európe nájdeme, len toho máme trochu menej a tak akosi len na ukážku, ale v tom je naša jedinečnosť. Myslím si, že sa to týka aj ľudí. Sme takí, aj onakí, ako všade inde. Len bagety, tam vo Francúzsku, chutia inak ako tie, čo dostať u nás. Fakticky, môžem potvrdiť, ale to nič nemení na tom, čo som napísal. Je to jeden z rysov ich prístupu a majstrovstva v tejto oblasti. V bagetách je vraj skrytý symbol krajiny a radosť ľudí.

 

Julinkina pekáreň je ľahko čitateľná kniha, prináša pohodu a v konečnom dôsledku aj to jemné poučenie pre čitateľa, ktorý je vnímavý. Príbeh Kláry, jej myslenie a cesta k vysnívanej pekárničke a k Julinke sa dá čítať ako poézia. Stretnutie s Julinkou je majstrovsky dojemné. Nie sú až tak dôležité slová, ale významy v nich skryté.

 

Ešte raz voľne zacitujem z knihy to, čo sa mi tiež zapáčilo: "Uprataný byt nie je prevoňaný len čistiacimi prostriedkami, ale hlavne dobrým jedlom".

Trochu ma v závere knihy prekvapilo, že Klára prišla do francúzskeho mestečka a začala učiť domácich, ako sa má piecť chutný chlieb. Proste, s láskou...

 

 

Recenzoval: Jozef Javurek, blog.sme.sk