Tak mi tento víkend napadlo, že by som si otvorila reštauráciu. Nežartujem - myslela som to v tej chvíli celkom vážne. Variť viem, a skvele - to by moja rodina a priatelia mohli potvrdiť. Zdravo aj menej zdravo, ale v prvom rade chutne. Niektoré jedlá až úžasne. 

 

Viem pripravovať skvelé palacinky, na slano aj na sladko, lahodné fašírky, skvelé mäská v páce... v hlave mám stovku svojich vlastných receptov, ktoré by som pripravovala pre druhých. 

 

Už som v duchu rozvíjala svoj plán. Išlo by o malú, rodinnú krčmičku, do ktorej by chodili stáli klienti: už by sme sa po čase poznali, mali kamarátske vzťahy... spájalo by nás nielen dobré jedlo. Vždy by v nej bolo plno a veselo. 

 

Krčmičku by som zariadila v provensálskom štýle: svetlý nábytok, pastelové textílie, sviečky na stoloch... a skvelé voňajúce jedlá.  Prišlo mi totiž ľúto, že viem tak dobre variť, ale úžitok má z toho len moja rodina, občas priatelia. Ľudia neochutnali moje skvelé štrúdle, čokoládové koláče ani ovocné peny. Ani moje spomínané fašírky či palacinky... 

Chcela by som sa s nimi podeliť nielen o svoje knihy, ale aj o jedlá, ktoré varím. 

 

No keď som vyslovila svoju myšlienku nahlas, moja rodina ma zborovo spražila. Vraj by to znamenalo veľa práce. Bola by som celé dni preč... a nepísala by som, nebola by som s nimi. A hlavne - zápasila by som s mnohými problémami, ktoré si teraz neviem ani len predstaviť.

Ich reakcia ma zarazila. Myslela som si totiž, že ich môj nápad nadchne, že ma podporia. 

No keď som o tom rozmýšľala hlbšie - a zvážila aj ich stanovisko - pochopila som, že asi majú pravdu. Asi...   

 

Vaša Táňa