Kniha sa mi písala ťažko, ale musela som...

Je to jeden z jej najosobnejších príbehov. Aj keď tvrdí, že je o všetkých nás, nielen o nej...dala doň svoje srdce, myšlienky, odkaz pre milovaného otca a mamu. „Na smrť milovaného človeka sa nedá pripraviť. Nikdy. Vždy bolí,“ píše vo svojej novej knihe Táňa Keleová-Vasilková.

Nazvala ju Si ako slnko.
„Si ako slnko - tak mi totiž hovorieval môj ocko. Že keď som šťastná alebo niečím nadšená, zaplním jasom všetky kúty,“ usmieva sa zasnene Táňa.

~

„Bol to človek, ktorého som milovala od okamihu, ako som prvýkrát otvorila oči... a nikdy neprestala. Bol pevnou súčasťou môjho života... a moja láska k nemu sa každým novým dňom len prehlbovala. Za to, akým človekom sa stával... čoraz citlivejším, ohľaduplnejším, vnímavejším. Bol nádherný... a už nie je. Všetko, čo súviselo s ním, sa stáva minulosťou. S konečnou platnosťou. Nemôžem tomu uveriť.“

~

Takto uvažuje románová Jana, ktorej nečakane zomrie otec. No rozhodne je v tých slovách veľa z Tániných pocitov a žiaľu...

MILOVANÝ OCKO

Janin otec zomrie len pár minút po tom, čo spolu dotelefonujú. Hlúpou náhodou. Nehodou. Je krátko pred Vianocami, on ide vysypať smeti, pričom sa pošmykne a nešťastne si udrie hlavu. Do pár minút je mŕtvy...

~

Mŕtvy?! Nechápem... Veď len pred chvíľou sme si telefonovali. Hovoril mi moje dievčatko... Moje dievčatko. Nemôže byť mŕtvy. Nedáva to žiadnu logiku... nemá to nijaký zmysel...
Mal nás, svoju rodinu a vnúčatá... svoju záhradku a malý vinohrad, ktorý starostlivo opatroval a na jeseň z hrozna robil domáce víno. Tešil sa z neho ako malý. Rád sedával na priedomí, pozoroval stmievanie a popíjal pohárik vínka... Minulý čas? To všetko je už minulý čas? To nie je možné! To predsa nie je možné!
Ocko tu už nie je. Už ho nikdy neuvidím... už ma nikdy neobjíme... neusmeje sa na mňa. Ocko tu ešte pred chvíľou bol... a kúsok dievčatka, ktorý vo mne zostal, veril, že to tak bude navždy. Alebo aspoň na pár krásnych rokov.
Ocko bol tmelom našej rodiny. On nás držal pokope... a pripomínal, čo je dôležité a čo nie. Prednosť dával rodine pred všetkým ostatným a vedel v okamihu vyhodnotiť, čo je správne a čo nie. A taktiež odpúšťať... Bol nám príkladom.

~

Táňa Keleová-Vasilková preto knihu venovala svojmu otcovi, Františkovi Kelemu. „Je to príbeh ženy, ktorá nečakane stratila svojho milovaného ocka. Nie je to o mne, ani o nikom konkrétnom. Je to o všetkých dcérach, ktoré náhle, absolútne nečakane prišli o svojho ocka.“

Táňa a jej otec František na krste knihy Dva životy.

Tak ako Táňa mala krásny a vzácny vzťah so svojím otcom, tak isto ho vníma aj románová Jana.

~

Môj milovaný ocko... môj vzor, idol od útleho detstva. Ako som dospievala, uvedomovala som si, ako sa môj vzťah k nemu prehlbuje a ako ho čoraz viac ľúbim. Povedala som mu to vôbec? Srdce sa mi v panike zrýchli... Povedala. Určite áno, som typ, ktorý láskou a slovami, čo k nej patria, nešetrí, lenže zrazu si ani za svet nemôžem spomenúť, kedy naposledy som to vyslovila nahlas. Pred sebou mám ockovu tvár... jeho úsmev, zvláštny a charakteristický, usmieval sa často a rád... načiahnem ruku... len prázdno. Už navždy. Plačem a nenamáham sa ani svoje slzy zastaviť. Aj tak by to nemalo význam.

~

AKO MÁM PREŽIŤ?!

Zrazu sa celý Janin život vtesnal do jedinej otázky: „Ako to mám prežiť?“
Podobne na tom bola aj Táňa, ktorá prežívala stratu svojho otca veľmi ťažko. Dokonca nedokázala istá čas ani písať. Nechodila na verejnosť, na akcie, smútila.

Takže napísať knihu o smrti otca krátko po smrti toho skutočného, vlastného otca nemôže byť jednoduché. Napriek tomu sa do toho Táňa pustila. Chcela. Potrebovala to urobiť.
„Áno, kniha sa mi písala ťažko a boľavo. Písala som ju zopár mesiacov po ockovej smrti. Ale naozaj som musela. Je smutná...ale aj nie je. Je o totiž aj o láske, priateľstve a nádeji. Je  o tom všetkom, čo vytvára zmes nášho šťastia. Ale aj o bolesti a zúfalstve. Pretože či chceme alebo nie, smrť blízkeho postretne každého z nás,“ dodáva Táňa Keleová-Vasilková o svojej najnovšej knihe Si ako slnko.

Do príbehu vstupujú samozrejme aj ďalšie postavy, ako Janina sestra Anna. Lukáš, s ktorým vychováva dve nádherné dvojičky Danku a Hanku. Mama, ktorá zrazu nevie, čo robiť bez muža, s ktorým prežila takmer polstoročie...

Si ako slnko je dojímavý a emotívny príbeh, v ktorom nechýbajú prekvapenia, pošramotené vzťahy a množstvo zaujímavých postrehov o našich vzťahoch. Po prečítaní knihy si možno mnohí uvedomia, že kdesi robia chybu, že niekomu krivdia, že sa zbytočne trápia.

Presne ako hovorí Táňa – Si ako slnko je nielen o strate milovaného človeka, smútku a bolesti...ale najmä o láske, súdržnosti rodiny a nádeji, že raz budeme opäť šťastní.

~

Človek sa o niečo usiluje, niečo vytvára... a potom zrazu bác, a je koniec. Všetkému je koniec.“
„Mami, tak to nie je,“ namietnem rýchlo, hoci som doobeda riešila podobné úvahy. Tým ju však naozaj nebudem zaťažovať. „Všetko, čo ocko robil, o čo sa usiloval, zostalo v nás. Musíme v tom pokračovať.“

~